Je mi jedno, kde to začína. Dôležité je, že viem, kde to končí. V tomto prípade má tú česť a štartovaciu čiaru kreslí: Teta Antifa, v piatok o druhej ráno, na jednom z bratislavských námestí. V prvom rade: zdá sa mi, že je tu dlažba položená nakrivo, ale nechávam si to pre seba. Mierumilovne prosím Jošiho, aby už nehádzal polienka do ohňa. Predsa len je už pokročilá hodina. Ale on si nedá povedať. „Teto, kolik máš rokú? Co si myslíš o otečencoch? (myslel utečencov) Proč si ríkáš Teta Antifa? Ideš ze školy, alebo proč máš na sebje školskú kabelu?“

   Ja zatiaľ dávam pozor na jej spikovaného mladšieho kolegu. Vyzerá byť od nás o pár ťahov dopredu. „Proč nemáš ráda fašistú? Znásilnil ťa ňekedy ňejaký alebo co?“ Teta nechce prezradiť. Aj s kamošom sú na misii. Toto je ich čas. Obchádzajú hipsterské krčmy a drankajú cigy, zapalovače, glgy piva/vína/pálenky. Ja nemám nič z toho, takže sa zameriavajú na Jošiho, ktorý má v jednej ruke cigu a v druhej pohár s pivom. S existenciálnym sentimentom si prezerám hlavne tetinu školskú kabelu a predstavujem si, aké veci v nej nosí. Vidím, ako si nás lačne obzerá spikovaný – dávno vie, kde máme peňaženky, aj koľko kreditov v nich. Ale zároveň musí vidieť, že nám do tej správnej formy chýba 5 borovičiek. Ohodnotil nás na 2 cigy, dostal jednu.

   Ulicou ošľahaná, notoricky brunátna teta si uvedomuje, že si z nej Joši robí srandu, ale nechá sa. Myslí si, že z toho niečo bude. Dostala aspoň cigu, ale to je málo. Pozorne pozerá na každého, kto vychádza z podniku von – ak vidí potenciál, neváha a pýta.

   Krivá dlažba, teplá noc. Joši konverzáciu noblesne vzdáva. Vraciame sa dnu dokončiť, čo sme začali. Prepočítavam – stále mi ostáva slušných 5 hodín spánku pred robotou. Piatok nejako dám a pôjdem Tam na Maringotu (neurčitú príslovku na tomto mieste nahradil reklamný partner tejto paviedky). Het. Bude pekný letný víkend.

   Opičí piatok v robote vždy nejako ubehne. Nezáleží, či vo fabrike, alebo kancli. Pár pracovných vecí mi v hlave dobieha ešte keď doma v trenkách umývam riad. Ako vždy si musím natiahnuť hadicu zo sprchy – z kuchynského kohútiku ide len studená voda. Rituály. Potom už nič. Len tak si umývam a rozmýšľam, že žijem v sne niekoho iného. Ale aspoň o tom viem. A mám 2 dni do týždňa, 15 sviatkov a 25 dní dovolenky. Takže 25.75% dní v roku som vo svojom vlastnom sne! Pri umývaní riadu premýšľam nad takýmito vecami. Pri vysávaní zase o inom. Vlak domov – tie poschodové záhorácke expresy smer Kúty/Břeclav majú svoje čaro. Odvšadiaľ počuť úryvky rozhovorov v rôznych mikrodruhoch záhoráčtiny – kúcanská, skalická, gbeuanská… Témy sa opakujú. Domov pre mňa začína prestupom do motoráčiku v Kútoch. Za oknom presekávajú borovicové lesy pásy polí. Na určitých zastávkach nastupujú mierumilovné sýkorky. Na každom priechode sa oldskúlovo trúbi. Na tejto trati zastal čas.

   Vystupujem. Som hrdý Skalica City boy, ahoy! O chvíľu na to končí piatok. Nasleduje sobota (to nikto nečakal). Nepotrebujem zázrak úplne každý deň. Ale keď mám tú možnosť, doprajem si slnečné lúče počas upršaného dňa. Na Maringote je na to vždy dobrá príležitosť. Ledvaj tam prídem, už mi do ruky (alebo hlavy) letí frisbee. A ja ho s učebnicovou technikou hádžem kamsi do zarastenej [pozor, cenzúra, vymazané škaredé slovo]. Cítim formu – idem si ju ešte vylepšiť pivom z výčapu (je tu výčap!). Celý deň sa len kecá, fajčí, popíja a čaká na tmu. Vo voňavom vzduchu je zmes pozitívnej energie, cigaretového dymu, nejakého iného dymu a dobrej hudby. V noci sa premieta film, hrá na bongá a gitaru, odhaľujú sa duše. Tiež sa vo veľkom potkýna o kamene, do ohňa sa veľkoryso hádžu kárované košele bez nápadu, zápasí sa so stoličkami. Nikto sa mi nesmeje, že mám rád Eltona Johna. Ganďas zodpovedne každému ochutnáva pivo, či nie je otrávené/pokazené. „Ukaž, mosím ťi to okoštovat.“ Je to miestny rešpektovaný quality auditor. Rozmazaná postava tancuje s pivom v ruke dokonale mimo rytmu. Romantické praskanie ohňa občas prehlušuje jeleň grcajúci v tme. Na svitaní pár ľudí napadá splaviť schody na starom člne (chodenie po schodoch vyšlo z módy). Niekto si zatiaľ dáva šlofíka na školskej lavici vo výčape. Predstavivosť tu nemá hranice. Je to ako dobrý vtip: U jedného ohňa sedia dvanásti mesiačikovia, pankáči, metalisti, hipíci aj hipsteri… a ako sa pozná vegán?

-Adsumus