Fest rady

stojím v rade na radu

radím sa rád

predo mnou boky

za mnou ruky

dvadsaťpäť sŕdc

sedemnásť hláv

pokrok je pomalý

ďalšia hlava odťatá

na rade som ja

 

(Egon H.)

 

Na Maringote sú len dva druhy radov – na pivo a na dámske toalety (korelácia?). Pri vstupe sa nečaká! To ocení každý, kto si zažil predvstupné čakačky v štyridsiatkach na iných festivaloch – napísal som o tom dvojakordový song “Asfaltový oheň v teniskách”. Popravde, nevládne tu až taká radová pohoda ako na Pohode. Raz tam do mňa niekto vrazil, keď som mal v ruke ešte polovicu piva. Všetko som to vylial za krk dvojmetrovému obrovi (nemal krk). Otočil sa ku mne, spomalene ako vo filme, a mocne ma schytil za plece. Ani som si nestihol vymyslieť výhovorku o drgnutí zozadu, alebo aspoň rýchly epitaf, a počujem “veď ty nemáš pivo, poď sem, zeberem ti jedno!” Tak toto sa vám na Maringote nestane. Jedine, že by ste to pivo za krk vyliali mne a budem zrovna v dobrej nálade.

Radové kecy. Vedel by som o nich napísať krátky bedeker. Stretnem niekoho známeho rovno pred sebou a nemám zrovna formu na zdvorilostnú komunikáciu. Nevidel som ho od základky alebo od strednej. Radšej sa ho nechcem pýtať na robotu (nemá) ani na to, kde býva (u rodičov). Vždy: zanadávame na dlhý rad (aj keď mne nevadí, ale chcem vytvoriť nejaké puto), dáme základný kec o počasí, okomentujeme počet návštevníkov a pochválime sa, koľko sme toho už vypili. Po chvíli sa vyčerpávajú témy. Ostávame stáť vedľa seba ako dvaja stratení šulinkovia. Stávam sa jeho konverzačným väzňom. Vyťahujem bielu vlajku, zapichávam pohľad do zeme a začínam si jemne potancovávať do rytmu z main stage-u. Hrám sa s mincami v rukách ako autista, až dokým nepríde môj čas. Na chrbte cítim pohľady všetkých ľudí za sebou. Vedia, čo príde. Nervózne si odkašlem a so suchým hrdlom výčapnej pošepkám: “O-o-osem p-pív po-poprosím.”

Ach, radové rozhovory. Pripomínajú mi scénku z The Armstrong & Miller Show – “Mamut? Mamut gut!” Je to jak stretnúť niekoho na jarmoku – “vidíme sa, píšeme si!” Maringota je vlastne taký skalický minijarmok bez burčiaku. Kapely sú tu ale o trochu lepšie, to snáď uzná každý.

Dochádza mi atrament, tak by som len ešte rád dodal, že niektorých ľudí stretnem v rade rád (!) “Je to hnusné, ale nic lepší už neňííí,” informuje ma nadránom kamoška o kvalite selekcie v bufete. Naistotu, s doširoka vytrčenými lakťami a zdvihnutými malíčkami si odnáša dve vodky v plastových poldecákoch v ústrety vychádzajúcemu slnku. Som na rade.